SLOVENSKÁ SKIALPINISTICKÁ ASOCIÁCIA

 

Je máj, lásky čas ale poďme bilancovať:
Prekársky skialpinizmus

Skialpinisti pretekári si už asi zavesili lyže na klinec. Dnes je 12.5. a sneh nám rýchlo zmizol alebo to už nedovolí návštevný poriadok. Preteky skončili. Čas pre každého na bilanciu. Unavení zo sezóny alebo práve konečne trochu rozbehnutí so stúpajúcou formou. U každého inak. Niekto má chuť sa na to vykašlať, iní zase motivovaní sa vrhnú do naháňania kondície a hovoria si : o rok to bude omnoho lepšie! Však uvidíte!

Bude fajn ak tých s motiváciou bude čo najviac. Trochu podpory vždy povzbudí – tak do toho! Držím palce!

Z diaľky tak sledujem dianie, predsa len mojich 20 rokov po pretekoch je dosť a aj keď som všade nebol, informácie nejaké sú k dispozícii.

Najskôr ešte trochu svet, čo uteká rýchlym vlakom.

PDG – Patrouille de Glaciers – čo by finále svetového pohára, prebehlo 24.4.2010. O podujatí predtým – finále svetového pohára jednotlivcov v Madonne di Campiglio sa už písalo, takže trochu nadväzujem. Čo k PDG povedať. Ako hlavné je, že je to strašne dlhé podujatie. Ide sa cca 100 km na dlhej trati a asi 50 km na krátkej. Čo je fascinujúce, je počet štartujúcich. To číslo znie neuveriteľne. Vyše 4000 pretekárov! Okolo 4300 ich bolo prihlásených. Teda trochu šialené. Treba dodať ale, že švajčiarska armáda tu má krásne cvičenie. Je tu neuveriteľné organizačné zázemie a stovky vojakov pomáhajú vytvoriť podmienky pre každého. Musia myslieť na všetky drobnosti. Taký štart sa ide po intervaloch. Martin Matúšek ako slovenský zástupca čo tam teraz štartoval, bol na štarte o 22.00 hod. Pekne s čelovkou v ústrety trati. A tak postupne skoro až do rána odštartovali všetci. Ide sa v trojiciach, teda už dobrá skupina. Však aj treba, lebo po ľadovci sa je treba naviazať. Martin to hodnotil ako úžasné divadlo. Išiel ale tak trochu v pohode, bral to ako zážitok a nie boj o umiestnenie a čas. Trvalo to ich družstvu okolo 14 hodín. To pre info aké to asi je. Ja osobne som tu kedysi tiež štartoval. Vytvorili sme veľmi dobré družstvo / Madaj, Trizna, Leitner / ale bez informácii, čo bolo dosť osudné. Nevedeli sme, že prvá časť z Zermattu sa ide len po asfalte a treba tenisky. Išli sme to v lyžiarkach a 1,5 hod sa behať v tom nedá, takže dobrý výsledok ušiel. Pre nás to bolo skôr trápenie, lebo toľko rovín sme dovtedy v živote nešli. Hovorili sme si, že už nikdy viac.

Teraz majú pretekári to isté a čas beží a metre tiež. Tenisky vystriedali na začiatku snehu lyžiarky /tenisky skončili v koši/. Martin spomínal neuveriteľne krásnu vizuálnu atmosféru, keď išli popod Matternhorn – hra svetla pri mesiaci, nočnej oblohy, snehu a terénu sa hlboko vryla do pamäti. Z Zermattu v 1620 m sa teda vyrazilo a najbližší „kopec“ bol v 3724 m – Téte Blanche. Potom zjazd do Arolly /1980 m/ a potom ešte dva „kopčeky 2919 a 3160m“. Hurá cieľ. Verbier vítalo pretekárov. Martin a spol okolo tých 14 hodín. Ale najlepší? Tak to opäť trochu šialenstvo. Rekord trate a čas!?

Florent Troillet – Martin Anthamatten – Yannick Ecoeur, Suisse, - 5h52'20 a až o 30 min. prišli ďalší. Neuveriteľné. Je však faktom, že švajčiari to berú ako maximálnu prestíž a tvrdo sa pripravujú pre pobyt vo výškach.

Ženy – vyhrali opäť domáci. Čas je vynikajúci, veď. napr. kvalitní poliaci mali čas 8:25 hod., takže porovnajte 1.Nathalie Etzensperger, Emilie Gex-Fabry, Marie Troillet, Suisse, 7h41'18

Kategórii je tam neúrekom, vojaci to majú ako test. Výsledky sú tu

   

Ale poďme k svetovému poháru. Celkovo sa týmto zavŕšil jeho ďalší ročník.

Zvíťazil zaslúžene Troillet / švajč./ - s 528 b., pred Reicheggerom / tal./ s 493 b a Jornetom - /špan./ s 478 b. Zo žien dominovali talianky – Pedranzini – 590 b, Martinelli 514 b a tretia španielka Miró s 398 b. Brali sa do úvahy preteky jednotlivcov – 5 pretekov a 2x preteky družstiev.

Kompletné výsledky: viď www.ismf-ski.org

Čo je trošku smutné a nepochopiteľné / pre mňa osobne dosť / a to treba nahlas povedať, po prvý krát od vzniku európskeho /1993/ či následne svetového pohára vo výsledkoch nefiguruje ani jeden slovenský pretekár!

Je kríza, kríza, kríza. To počuť všade. Súhlasím. Horšie , že je to hlavne v hlavách. Nemôžem uveriť, že sa nedalo ísť napr. do Talianska - Claut, čo je 600 km od Bratislavy a zároveň dejisko budúcoročných majstrovstiev sveta alebo aj do Madonny di Campiglio, čo je z Blavy necelých 800 km. Veď keď sa štyria poskladajú, tak cesta vyjde naozaj na 50-60 EUR na jedného + ubytko a štartovné – tu sa tiež dá jednať / 1 až 2 pretekári zadarmo /. Ale musí niekto chcieť a za tým aj ísť – a to hlavne pretekári. Zdá sa ale že motivácia pominula. Hlavne, že sa naháňame za napr. karbonovými lyžiarkami, ktoré by nás mali samé spasiť, či za niečím iným iluzórnym čo skráti odstup od najlepších. EPO je zlá cesta, treba inak. Tréning a motiváciu. Vlak nám ale ušiel a ide rýchlo ďalej. Bye, bye dobré výsledky!!!

Ale zase chápem – však doma v doline sme hrdinovia a tak trochu môžeme klamať - hlavne seba! Sme predsa medzi najlepšími na Slovensku či v strednej Európe! Koľko obdivu v okolí. Ak to niekomu stačí, prosím, gratulujem. Mne to síce nikdy nestačilo, hoci ja už to mám za sebou a ďalšie medaily z MS či ME už nepotrebujem. Podľa seba zase nemôžem súdiť iných. Každý si vyberá. Len ma to mrzí. Najhoršie je, že k tomu vážne prispela dlhodobejšia situácia v repre družstve, nezdravá rivalita, odsudzovanie a otvorené vysmievanie sa iným. Žiadna vážnosť, pomoc a podpora navzájom, hoci môže mať niekto aj iný názor a má na to právo. Členská základňa SSA dramaticky klesla, žiadna motivácia či stretnutia počas roka, informovanosť potencionálnych členov absolútne mizivá. Ako chceme budovať členskú základňu? To veru neviem ak počas roka na webe sa nedá aspoň raz za čas čosi naznačiť a povedať /toto je nie finančná záležitosť len treba chcieť/. Iste, k stavu aký je sa prispelo aj minulosťou a krokmi, ktoré boli. Boli ale aj systémové, niekedy však nepopulárne ale potrebné, z čoho vznikol odpor. Dnes je zvolená lepšia a krajšia cesta „vzájomného pochopenia - ako sa to honosne nazvalo“ čo sa dá povedať aj inak – cesta pekného chaosu a neinformovanosti.

Reprezentanti SR sa ukázali len na Majstrovstvách sveta v Andorre. Výsledky na naše pomery dobré u Litvaja a Svätojánskeho. Hlavne Svätojánsky mal iste vyššie ambície avšak bez reálnej kontroly výkonnosti počas roka bol odstup od najlepších dosť výrazný / 13 min pri čase víťaza 1 hod 30 min – čo je asi 15 % rozdiel v čase / a to pritom bol celkom pekný výkon, keď všetkých z nášho regiónu ďaleko preskočil. Ešte ako tak obstál na Pierra Mente, kde štartoval s poliakom Bargielom – 9 miesto. Ale to nebol svetový pohár. Iste, že daný pretek mu vyhovuje /v minulosti tu mal vynikajúce výsledky/ ale treba počítať s tým, že pre budúcnosť sa bude v takýchto veľkých pretekoch štartovať v tímoch len z jednej krajiny – a teda, každý ambiciózny jednotlivec je „odsúdený“ na to aby si vytváral a podporoval aj niekoho ďalšieho. Rozumne hlavne ďalších – teda viacerých.

V Andorre na MS mi stále vŕtalo v hlave, prečo nikto zo Slovenska neštartoval v dvojiciach, keď už tam boli až traja muži. Hoci aspoň pre naberanie skúsenosti mladších. Škoda. Prečo sa trochu neuvažovalo aj o štafetách, kde bolo treba štyroch. To sú ale len také moje prečo.

Tu musím ale povedať, že na oficiálnom webe bol zverejnený posledný článok práve z Andorry /4.3.2010/ a potom akoby sa zľahla zem. Už ani jedno slovo. Doteraz neviem ako napr.skončil taký Slovenský pohár. Zo SEPu a finále Slovenského pohára sa nenašiel nikto aby napísal pár riadkov. Keby nebolo výsledkovej a videa Jana Kirdaja tak ani neviem, že také niečo išlo. A za toto nemôže finančná kríza. To iste uznáte. Škoda. Igor Žiak ako šéf SSA má celkom dobrý slovník. Zábavné čítanie. Tešil som sa na to. Ale keď je zaneprázdnený, tak musí byť niekto ďalší. Pár riadkov je 15-20 minút. Utešuje ma jedno. Toto trápi tak málo ľudí, že sa to vlastne stratí. Našťastie - alebo na nešťastie?

Otázka ako ďalej. Možno je to trošku fiktívne ale mohlo by to takto ísť.
Pomaly prejde kríza – finančná. Potom napadne aj sneh a bude sa pretekať aj na snehu, nie po chodníkoch či asfalte v lyžiarkach. Počasie bude stále priať. Nájdu sa ďalší organizátori a pribudne chuť robiť nezištne podujatia. Pretekári väčší či menší budú radi za každú akciu, kde prídu. Vzájomná komunikácia sa rozbehne a základňa sa opäť rozšíri. A predovšetkým repre partia sa stretne a pôjdu všetci za jedným cieľom – spoločne, s úctou k iným, vzájomnou pomocou a nutnou toleranciou. A tiež poučení. Aktívni dobrovoľníci sa nezahadzujú na smetisko dejín. Však kto bude robiť?
Sorry – som to trochu prehnal. Takto to vyzerá ako rozprávka. Alebo tiež ako “blúznenie“. Realita – uvidí sa. To nevadí. Ide leto , do zimy ďaleko. Užime si tepla a slnka. O rok opäť. Na maratóne vo Vysokých Tatrách v apríli 2011 sa opäť všetci stretneme.

Príjemné dni všetkým.



Miro Leitner

PS: Ak Vás trápi, prečo si dovolím hodnotiť svetové a aj domáce podujatia, tak si pre info pozrite moje športové výsledky

Pridané: 2010-05-12 20:45

     [Zobrazené 755 x]

Ako vás zaujal tento článok?

Priemerné hodnotenie: 1 Počet hodnotení: 3

Ďalšie stránky: Členovia | Obchod | Podmienky | Profily | Diskusia | Burza | Fotosúťaž  

(c)2004 - 2009 SkiMountaineering                 Design & production I.S.

Pre ďalšie šírenie článkov, fotografií a materiálov uverejnených na tejto stránke je potrebný súhlas Rady SSA

                   Odkaz na Facebook

Stránka sa načítala za 0.0132 sec