SLOVENSKÁ SKIALPINISTICKÁ ASOCIÁCIA

 

Rozhovor s Mirom Leitnerom
pre www.vetroplachmagazin.sk

Skialpinizmus bol dlhé roky šport, ktorý nám robil veľkú radosť. Veď v ktorom zimnom športe sa môžeme rovnať Alpským veľmociam? V skialpe to tak bolo. O tom prečo to už tak nie je, ale aj o ďalších otázkach na tému skialp sa budeme baviť v nasledujúcom rozhovore s človekom viac než povolaným: Bývalým úspešným reprezentantom, medailistom z Majstrovstiev sveta a Európy a súčasným reprezentačným trénerom Mirom Leitnerom.



Ako a prečo vlastne vznikla Slovenská skialpinistická asociácia?

Táto myšlienka tu bola aspoň 15 rokov. Skôr by som povedal, že nikto nemal odvahu to naozaj reálne začať. A viete, pri pive sa toho nahovorí. Paradoxne výrazne prispel k tomu sám James tým, že sms – kou nám oznámili , že komisia pretekového skialpu bola kompletne zrušená. Boli sme zapálení pre vec, ale v danom okamihu nás dali bokom. Tak nám ostali dve možnosti – buď to zabalíme, alebo si vytvoríme dlho snívaný nový zväz. Tak som sa s Katkou Belicovou a Drahom Sliačanom podpísal pod žiadosť na zaregistrovanie a potom sa to už rozbehlo. Organizovali sme aj dovtedy veľa akcií a tak nebol problém pokračovať a rozširovať celú škálu aktivít. Proces osamostatňovania sa však spomalil - dôvodom bolo medzinárodné zastúpenie a licencie pre reprezentáciu. Faktom je, že som sa dostal do situácie, keď som cítil také nepriateľské pohľady aj na horách, či na podujatiach konkurencie, čo sa mi dovtedy nestávalo. Ale asi je to dané tým, že mnohí ľudia doteraz nechápu, prečo to vlastne vzniklo. Sú už príliš veľmi zrastení s tradíciami či zabehaným systémom.

Svet sa neuveriteľne rozbehol a v pretekovom skialpe sme stratili dych, chceli sme s tým niečo urobiť. Pre ukážku stále spomínam jedno podujatie – Saalbach v Rakúsku, kde sa ide na rovnakej trati s prevýšením cez 3000 metrov. Prvý ročník, kde sme boli, bol čas víťaza okolo 3: 07 hod a to sme si hovorili, že pod 3 hod. to bude priam nadľudské. No a v 8 ročníku šiel víťaz 2:27 hod. Neskutočné, a nikdy by som tomu neveril. Ako potom chápu takýto vývoj tí, čo s trénovaním a reprezentáciou nemali nič spoločné?

No a to sa opäť dostanem k tej pohnútke prečo vznikla SSA. Mali sme v komisii v Jamese stále okolo 400 až 500 tis. na rok na kompletnú činnosť. Na reprezentáciu, podujatia, sústredenia, propagáciu, rozvoj a pod. Samozrejme to nebolo veľa a v princípe perspektívne by sme sa každoročne hádali o tom či môžeme dostať o 20, 30 či 50 tisíc viac alebo menej. Nezávisle na tom koľko je členov, aké sú výsledky, či úspešnosť s 2% daní – taká vládla prax a ešte so zákazom jednať na ministerstve a u určitých firiem. No a čo keď potrebuje skialp niekoľko násobne viac? Vedel by niekto povedať inú reálnu možnosť? Potrebovali sme právnu subjektivitu. Preto vznikla SSA.



James sa oficiálne vzdal pretekového skialpu. Čo to znamená pre SSA?

Realita je, že áno, sme Tí, čo to budú zastrešovať, ale peniaze na reprezentáciu ešte nemáme – až po novom roku. Lenže forma sa nedá urobiť za týždeň ani za milióny. Takže sme v takom zvláštnom režime, ale aspoň dosť dobre viem, ako sú v tejto chvíli na tom potencionálni reprezentanti. Tréning je dlhodobý proces a keďže sa spalo niekoľko rokov, zázraky sa nedejú každý deň. Ale teší nás, že nádeje sa objavujú a iste dostanú šancu. Nechceli by sme už, aby sa opakovala posledná sezóna, keď na ME boli výsledky najhoršie od vzniku šampionátov. Takže čaká nás celoročná systematická práca, čo doteraz zvládali len predisponovaní jednotlivci.



Čo čaká slovenskú reprezentáciu v nadchádzajúcej sezóne?

Tvrdím, že aj u nás sa dajú pripraviť reprezentanti, čo môžu byť blízko medaily na najvyšších podujatiach. Ale to chce okrem dávky talentu aj nesmierne veľa obetovania, čo je pre dnešnú mládež dosť náročné. Chápem ich, nakoľko im chýba motivácia, prečo by mali takto ťažko celoročne drieť.

Reprezentácia sa postupne tvorí, keď z nejakého širokého zverejneného výberu v počte takmer 20 ľudí sa postupne vyprofiluje užšia skupina na MS.Vyprofilujú sa aj iné skupiny na odlišné zaujímavé podujatia. V tomto ročníku vynechávame svetový pohár, čo sa doteraz nestalo, je to ale aj odraz takej „biedy“ pretekov svetového pohára – požiadavka na cestovanie, nezaujímavé miesta s predpokladom malej konkurencie. Áno, prídu najlepší, ale len dvaja traja za krajinu a to je všetko. Iné podujatia majú inú atmosféru, nepomerne širšiu konkurenciu a je to aj lacnejšie. Na medzinárodnom poli sa tiež odohrávajú v princípe podobné procesy ako u nás a to osamostanenie od UIAA /od horolezcov/, nakoľko toto spojenie spred takmer desaťročia neprinieslo očakávaný pozitívny efekt.



Téma: Preteky na Slovensku:

Tu je iste jednoznačne badateľný vplyv SSA, to nemôže nikto poprieť. V roku 2007 sme usporiadali 8 podujatí a James ako oficiálny zástupca len 3. Už tu je jasný nepomer a to sme sa nemohli oháňať štátnymi peniazmi. Pred pár rokmi bolo tak 4 či 5 podujatí.

Neprestali sme robiť SEP –Stredoeurópsky pohár, však to bola hlavne naša myšlienka, rozbehli FUN Cupy aj formou oprášenia starého spôsobu pretekania, podujatia vertikal a podobne, rozbehli sa ale aj maratóny. Pre budúci rok je predpoklad zaradenia šprintov aj s titulom M SR. Nakoniec chceme tento šport dostať na olympiádu, ale nikto ešte nepovedal, ako by asi taký olympijský pretek mal vyzerať. Skor si myslíme, že to bude niečo, čo nebude ďaleko od ľudí a možnosť natočiť to v priamom prenose. Ale v tomto nepredbiehajme. Len klasici nariekajú, že to už nie je to technické, náročné a pod. Ale aj tak vždy vyhral ten, čo bol najlepšie kondične pripravený a vedel aj dobre lyžovať. Len vedieť sa niekde uviazať, či vyliezť naozaj nestačí.

Pamätám si Jasnú v 2005, keď na finále Svetového pohára, boli trate na hranici bezpečnosti, ale to bolo práve také to „pravé orechové“. Použili sme len mačky, niekde fix pri zjazdoch, ale hranice rizika boli často blízko. A pretek sa naozaj páčil. Nemám totiž rád, ak sa používajú umele istiace prostriedky, kde sa nemusia a mnohí práve pseudozástancovia to tak robia. Zvoliť túto hranicu je isto náročné, ale treba mať akýsi vnútorný cit, či skúsenosť.

Ešte uvediem príklad z vlaňajšieho FUN Cupu na Kosodrevine, kde účastníci, čo ešte asi nezlyžovali z preveja do kotla či nešli na pešo strmší žľab, toto všetko absolvovali a trúfam si povedať asi z 50% prvý krát v živote. Myslím si, že ich hranica sa testovala podstatne výraznejšie a to ma uspokojilo oveľa viac.



Čo chystá SSA pre nepretekársku scénu?

Tak toto je naozaj oblasť, ktorá má pred sebou obrovské možnosti. V podstate to oficiálne začal Skialpfest v Žiarskej a postupne sa to každoročne rozširuje. Trochu je problém so školeným personálom, nechcem veľmi kritizovať, ale James túto oblasť za 30 rokov absolútne nedocenil a nás čaká práve tvorba vzdelanej a školenej skialpinistickej základne. Dnes sa aspoň pripravujú kurzy typu Winterway, lavínový kurz a pod. Ešte stále hľadáme priestor aj pre nejakú formu kurzu pre začiatočníkov a prípadne pokročilejších. Radi by sme, aby sa rozbehol na druhý pokus aj Skifree camp v Rakúsku , ten bude viac zameraný na jazdu vo voľnom teréne a chce to už mať aj trochu skúseností. No a hlavným cieľom je ukázať, že skialpinizmus vie ponúknuť veľa pozitívnych a radostných pocitov. Zmeniť mu v takomto ponímaní image.



Ako vidí reprezentačný tréner smerovanie skialpu vo svete?

Vývoj ide nesmierne dopredu. Všetko je rýchlejšie. Tomu sa treba prispôsobiť. Faktor, ktorý celý pretekový skialp nesmierne pohol vpred, bolo zaraďovanie pretekov jednotlivcov. Opustila sa akási historická šablóna a zrazu počas preteku nebol čas na vydýchnutie ani na sekundu. Potom aj zdanlivo rovnakí pretekári zrazu mali medzi sebou niekoľko minútové rozdiely. Prvý krát som to zažil na slávnej Pierra Mente, keď sa posledná etapa išla po jednotlivcoch so všetkými vtedajšími hviezdami. Raz som ju vyhral a možno to bol môj najlepší výkon v živote ale pamätám si jedno – nemal som čas ani sekundu. Za nejakých 1:50 hod sme prešli vyše 2200 m prevýšenia, 10 násobný víťaz na Pierra Mente bol za mnou a tretí už dostal vyše troch minút, ďalší päť. Bol to ohromne povznášajúci pocit, doprial by som to aj ostatným. Tu niekde sa začala éra jednotlivcov.

No a potom je tu ešte spôsob prípravy na výkon. Spomeniem moju športovú minulosť. Začal som s lyžovaním a mal som šťastie, že som bol v Kežmarku na športovom gymnáziu. Trénovalo sa tu naozaj profesionálne a dnes nám môžu mladí len závidieť. V lete som napr. Brnčalku považoval skoro za druhý domov. A každý deň hore a dole za snehom, nosiť výstroj a preskákať si zmeny počasia. A keď hlásili ochranárov, tak sme celý deň museli šľapať pešo a nemohli pustiť vlek. Robili sme kopec testov a zaujímavé bolo, že po 4 dňoch už všetci začali mať výrazný únavový trend a mne sa to akosi obrátilo a tréning mi už bol slabý. No a tak, postupne od lyžovania som sa dostal k skialpinizmu. Možno by som aj začal skôr, ale vtedy podujatia pribrzdila tragická nehoda dvoch chalanov priamo v etape. Aj ja som bol medzi tými, čo sme blúdili niekoľko hodín a tak ma asi od zimy ešte netriaslo ako vtedy.

No a takto pomaly to začalo. Mal som dobrý silový potenciál , natrénovaných množstvo intervalov a vytrvalosť. Som presvedčený, že aj dnes je veľa foriem z toho v tréningu potrebných a tak to požadujem aj od ostatných. Neviem dnes o športe, kde by sa napr. nevenovalo silovej príprave a intervalom prakticky po celú sezónu, samozrejme rôznych foriem a dĺžok, či počtom opakovaní, čo je umenie. Keď mi bude niekto tvrdiť opak, tak môžem o tom rozmýšlať, ale len keď bude najlepší na svete, skôr isto nie. Stačí sa pozrieť v hociktorom športe na najlepších. Vidno z ich každého pohybu nesmiernu kopu energie a tú nemajú len z pomalých „prechádzok“. Štúdie jednoznačne ukázali, že len skupina , ktorá je po nejakých 20 min. na čele môže vyhrávať. No a naša smola, akosi nám teraz dokážu ujsť tí najlepší pár minút po štarte. Sám som podľahol čaru na dlhú dobu testerom. Ale hoci som mal medaily z MS a ME so Sveťom v dvojici, vôbec ma ten výkon netešil. Moje výkony ma vôbec neuspokojovali.

A tak som si po dlhom období povedal, že idem na to inak. To bolo v roku 2003. Začal som opäť posilovať, často behať intervaly a keď som prišiel na preteky, šlo sa mi zase s radosťou. Práve pre tieto okamihy človek asi trénuje. Vyhral som vtedy rakúsky pohár, bol druhý vo svetovom rebríčku aj v konečnom ešte vtedy Európskom pohári. Začal som viac sledovať svoje pocity, ako stále pozerať na hodinky, výrazne zmenil tréning a výkony sa dostavili. Uznávam stále testery – to je dnes potrebné pre vrcholový šport, ale tí pretekári, čo sú len na nich odchovaní, možno strácajú taký vnútorný cit. My sme si v minulosti merali tepy pravidelne niekoľkokrát denne a to som si už nemusel ani merať, po dvoch troch sekundách som vedel koľko to bude. A ísť na nejakom anaeróbnom prahu v preteku dlhšiu dobu nie je sranda, treba cíťiť tú hranicu, však v princípe ide o laktát vo svaloch a nie o tep. To si mnohí neuvedomujú. Myslia si, že keď namerajú na testoch napr. hranicu ANP na 175 tepoch tak to bude vždy. Tu treba cíťiť ten laktát, čo už je umenie a mať aj niečo za sebou.



Aká je súčasná realita Mira Leitnera?

Už nemám takú motiváciu, aby som denne trénoval. Kľudne aj niekoľko dní vegetujem. Presnejšie sa venujem zázemiu pre skialp, čo je dosť hodín denne. A ešte mám takú dilemu. Mať čas na svoj vlastný život, kde nemusím či nemusíme rozprávať o skialpe, ale o iných príjemných veciach v živote, o rodine a najbližších. Rysuje sa to tak, že bude časť dňa „zakázaná“ zmienka o skialpe, ale ak chceme napredovať a mať dlhodobo motiváciu inak to nejde. No a samozrejme obrovskú úlohu hrajú najbližší, či priatelia. Katka ako prezidentka SSA je ohromným motivátorom a k tomu má neskutočné množstvo energie hľadať nové a nové možnosti či vízie. Odkiaľ berie energiu niekedy ani netuším, skôr žasnem. Dôležité je , že prináša aj iný pohľad, nie je to len pohľad pretekára. A nám treba budovať základňu, až potom môže byť úspešná reprezentácia. No a ďalší, s ktorými komunikujem denne, alebo len sem tam. Webmaster Ivan, či názory Paľa, Draha, Zuzany atď., to všetko nás posúva a verím, že sa dopracujeme s SSA ďalej ako sme pri prvých dňoch po vzniku snívali.

Prajem všetkým priaznivcom horského lyžovania - skialpinizmu, privŕžencom pohybu v prírode veľa síl a chuti pri plnení ich predsavzatí.

Miro Leitner



Ďakujem Mirovi za rozhovor a verím, že koncom zimy tu budeme môcť spolu zhodnotiť úspešnú sezónu.



M. Bartoň
www.vetroplachmagazin.sk



Pridané: 2007-12-17 19:45

     [Zobrazené 1275 x]

Ďalšie stránky: Členovia | Obchod | Podmienky | Profily | Diskusia | Burza | Fotosúťaž  

(c)2004 - 2009 SkiMountaineering                 Design & production I.S.

Pre ďalšie šírenie článkov, fotografií a materiálov uverejnených na tejto stránke je potrebný súhlas Rady SSA

                   Odkaz na Facebook

Stránka sa načítala za 0.0165 sec