|
Tento termín a čas už má svoje historické súvislosti, keď si povieme otázku - prečo cestujú skialpinisti
tak ďaleko, až do Francúzska. Však ľadovce sú aj bližšie. Tento nápad kedysi dávno skrsol u mňa, keď som
si čítal výborný český časopis o lyžovaní. Dnes už neviem či to bol Snow, Ski alebo ako sa to volalo.
Ale upútal ma článok o tom, že pri normálnom lyžovaní treba ráno vstať, voziť sa na lanovke hore a dole
ale stále na nejakú ďalšiu a ďalšiu lanovku. Potom hop, treba si niekedy po obede začať kontrolovať čas
aby sa stihlo vrátiť načas lanovkami späť. A keď k tomu pribudla informácia, že je to najvyššie stredisko
v Európe, nič viac mi nebolo treba.
A tak sme začali vždy začiatkom decembra chodiť na takých 6 až 7 dní
na sústredenie. Val Thorens, súčasť 3 Vallé / Courchevel, Meribel, Val Thorens / poskytovalo vynikajúce
základy na snehu. Vysoká nadmorská výška a upravené zjazdovky, kde ešte nepúšťajú turistov a boli prakticky
len pre nás, neexistujúce turnikety – tak nič viac nebolo treba. Trénovať sa dalo kedy sme chceli, stačilo
vyjsť pred ubytovanie, zapnúť lyže a ide sa. Trochu trápilo len cestovanie, však je to nejakých 1650 km.
Takže či už svojho času s P. Matošom, neskôr s P. Svätojánskym či kolegami z oddielu u nás – Drahom, Rišom,
Ivanom, Paľom a pod., občas sme zavolali aj rodiny, sa tak toto miesto stalo už pomaly domovom.
Tak tomu malo byť aj tohto roku. A pribudli aj iné záujmy a k tomu sme trochu s Katkou, ako prezidentkou
SSA, chceli viac prispieť pre tvorbu kolektívu, zlepšenie výkonosti a aj poznaniu. Však aj takýto tréning
má svoje zákonitosti. Ale to až neskôr.
Takže plán na tento december znel – ideme do Val Thorens trénovať. Ono je to pekné, nazbieralo sa až 16
pretekárov / + 3 naše nepretekárky, čo nepočítam ale dopraviť sa museli /, k tomu ešte aj spoločný pobyt
s čechmi a tých bolo 9, hoci boli nezávislí. A k tomu odbúrať dlhé cestovanie – padla tak voľba – poďme
lietadlom. A ešte k tomu zvyčajný turnus od soboty do soboty totálne narušiť – začať piatkom a ukončiť
nedeľou. Príliš veľa rébusov. A pridal sa aj jeden dosť podstatný – v Európe nebol sneh. A tak sme len
ťažko na internete pozerali kamery ako to s tým snehom bude a aké sú možnosti. Dni pribúdali a stále
nič – nepadá a nepadá. A keď aj napadol, hneď sa roztopil.
Nakoniec padla asi 10 dní pred odchodom iná voľba – zmena plánu a miesta na Tignes, kde je prakticky
jediný ľadovec vo Francúzsku, kde sa lyžuje aj v lete / okrem výnimiek ako aj tohto roku /. Zjazdovka
nahor sa z kamery zdala schodná, hoci navôkol bola len krásna zelená tráva. A tak Zuzana sa trápila
s možnosťami na ubytko. Telefonátov a mailov padlo množstvo, nebolo to však ono a stále sme chceli
niečo vhodnejšie. Cestou ešte volala, že nám predali apartmány s kuchyňou aj tie, ktoré sme si rezervovali,
nakoľko sme nezaplatili. Celkom šokujúca info, hlavne vtedy ak cestujete na letisko a skupina s autom
plná lyží a jedla už cestuje aspoň 15 hodín.
Nakoniec to ale zázračne dopadlo vynikajúco. Len sa treba baviť asi na mieste. Našťastie Igor vedel
francúzsky, šťastím oslovil tú ktorá chcela pomôcť a tak všetko dobre dopadá. Vykladá sa materiál
do jedného aparmánu, aby mohol mikrobus, ktorý poskytol nezištne pre nás Slovenský paraolympijsky výbor
ešte zájsť na letisko pre tých čo letia. K tomu sme ešte aj tak museli požičať jedno menšie. Stihlo
sa to ako sa dalo, síce prišli sme už dosť po polnoci do postele ale dalo sa spať a ráno sme sa nemuseli
nikde náhliť. To bolo super.
Mňa síce už ráno naháňali česi, ktorí práve došli s info a tak ich potom s Igorom nasmerujeme. Poobede
prvá prechádzka. Pomaly, pomaly, pomaličky. Veľmi sa nám ani nechcelo. Snehu poskromne, ešte šťastie
že nejaký ten chýbajúci meter snehu nám nevadí. Však uvidíte postupne na foto ako sa to všetko menilo.
Braňo, ten si zobral ešte aj psa a tak nám robí strážcu.
Prvé dva dni bol plán, len mierne sa hýbať na lyžiach a zvykať si na výšku. A tak to aj vyzeralo. Len
sme sa tak motkali ale zbierali sily. K tomu samozrejme bolo treba jesť a tak o jedlo sa u chlapcov
staral hlavný šéfkuchár Miro Čáni, u „drobcov či ostatných“ prevažne Katka. Nebývali sme úplne spolu,
takých niekoľko desiatok metrov v rôznych budovách po 8 + 7 + 4 a tak sme postupne presúvali jedlo
podľa chuti a času od „hlavného skladu“ u chlapcov. Večer sme si vždy dali poradu a tak bežali dni
za sebou. Aj naše vystúpané metre. Počasie síce stále premenlivé – občas slnko a neskôr aj smeženie
s celkom slušným vetrom. Ešte šťastie, že zima veľmi nebola.
Stihli nás 2 vlny sneženia a už po prvej sa výrazne zlepšili podmienky a aj na ľadovec sme už chodili
aj inou cestou. Už to bolo tak ako sme chceli, len druhá vlna sneženia mala skončiť skôr. V nedeľu
ked sme odchádzali nás čakala modrá obloha a všetko nádherne zasnežené. A k tomu dobrá predpoveď. Nuž
čo, trochu sa treba aj otužovať a aspoň sme sa veľmi nespálili od slnka. Cesta domov – zase cestovanie.
Posledná skupina išla z Tignes tesne po 14 hod a v Bystrici bola po 23,15 hod. Celkom rýchlo. Nie všetci
ale išli takto ale všetko sa nedá. Zatiaľ súkromné lietadlo nemáme na linke Sliač – Val d´ Isére. Teraz
treba trochu oddychu, relaxu, poobzerať sa v realite a pokračovať v tréningovom úsilí.
Iste, že doma sa nedá chodiť denne 4 či 5 hodín, kde sa zachce, čo je dané podmienkami. Len prečo ten
sneh nepadá. Asi sme neposlali na správnu adresu objednávku. Dajme sa prekvapiť.
Teší nás, že všetko dobre dopadlo a zase sme o niečo skúsenejší. Takže asi aj nabudúce – takých 20 ľudí
sa iste nájde. Tentokrát to boli Miro a Pavel, Braňo, Jaro, Igor, Rišo, Vilo, Jakub, Vierka, Lucia, Eva,
Danka, Katka, Maťo, Beňo, Miro a Korky - Braňov pes.
Deň po ceste z domu snívajúc ešte o Tignes spred pár hodín.
Ďakujeme všetkým tým čo pomohli realizovať takýto zámer a venovali tomu čas a energiu.
Miro Leitner
|
